TRIEDENIE RASTLÍN

od autora: | 17. mája 2020

Rastlinná ríša je súborom mnohých organizmov, ktoré vznikli z predkov dnes väčšinou vymretých a sú v neustálom vývoji. Celá živá príroda tvorí celok a jednotlivé organizmy sú v bližších alebo vzdialenejších príbuzenských vzťahoch. Súborom otázok, ktoré s tým súvisia, sa zaoberá systematika. Jej úlohou je spoľahlivo zistiť a presne definovať všetky rastliny, pomenovať ich a zadeliť podľa znakov do skupín, ktoré označujeme ako systematické jednotky podľa ich vzájomnej príbuznosti a vybudovať prirodzený, vývojový, fylogenetický systém. Pretože dnes žijúce recentné rastliny sú len posledné konáriky bohato rozčleneného rodokmeňa, ktorého vlastný kmeň ostáva zatiaľ väčšinou neznámy, moderná systematika hodnotí rastliny ako živých členov určitého stupňa v procese kmeňového vývoja v prírode zo všetkých stránok a využíva vedecké objavy všetkých odborov, ktoré sa zaoberajú rastlinami.

Práca systematikov je veľmi ťažká. Mnohé znaky sú iba prejavom prispôsobenia sa k prostrediu a značia často len určitú podobnosť. Niekedy je veľmi ťažké rozlíšiť podobnosť od príbuznosti, ale ešte ťažšie je vyhodnotiť jednotlivé znaky podľa toho, ktoré z nich sú vývojove pôvodnejšie a ktoré sú odvodené. Tu často rozhoduje osobný názor autora.

Základnou systematickou jednotkou je druh (species). Týmto pojmom označujeme súhrn jednotlivcov jednotného pôvodu so spoločnými charakteristickými znakmi a vlastnosťami, obývajúcich za určitých životných podmienok určitú zemepisnú oblasť. Táto rastlinná jednotka sa označuje dvoma menami: prvé je rodové a druhé druhové (tzv. binomická nomenklatúra). Pre odstránenie prípadných nejasností za menami sa pripája ustálená skratka mena autora, ktorý prvý v literatúre použil tento názov.

Druhy zoskupujeme a usporadúvame do rodov (genus), čeľadí (familia), … až kmeňov (phylum), ktoré možno zhrnúť do troch základných skupín: do prvej patria drobulinké, voľným okom neviditeľné útvary (mikroorganizmy); do druhej radíme jednobunkové alebo mnohobunkové stielkaté rastliny (riasy, huby a lišajníky) a v tretej sú vyššie, napospol zelené rastliny: machorasty, papraďorasty a rastliny semenné čiže kvetnaté, rozdelené na nahosemenné a krytosemenné. Ku krytosemenným rastlinám patrí väčšina našich rastlín.

Hlavné skupiny rastlín tvoria teda rastliny bezcievne, stielkaté, označované ako rastliny nižšie a rastliny s rozlíšenými telami, cievnaté, označované ako vyššie rastliny. Do týchto skupín sú rastliny zatriedené vývojovo od najjednoduchších jednobunkových foriem k formám zložitým, mnohobunkovým. Pred najprimitívnejšie rastliny – sinice – je potrebné zaradiť vírusy a baktérie. Ich štúdiom sa zaoberá mikrobiológia.

Vírusy sú biologické jednotky, celkom odlišné od všetkých primitívnych foriem mokroskopického života. Sú vnútrobunkovými parazitmi tiel živých organizmov. Ich infekčné formy (virióny) vyvolávajú rôzne ochorenia človeka (kiahne, chrípky, osýpky, …), živočíchov (napr. slintačku, krívačku) alebo choroby zelených rastlín (napr. mozaiku tabaku) a baktérií (napr. ich rozpad). Vírusy sa študujú elektrónovým mikroskopom.

Baktérie sú jednobunkové mikroorganizmy, príbuzné nižší rastlinám a najnižším živočíchom. V prírode sú prítomné všade. V pôde zapríčuňujú veľa látkových premien. Niektoré žijú v symbióze s koreňmi rastlín (napr. hľúzkové baktérie). Vo vodách sa tiež uplatňujú v prírodnom kolobehu látok. V tele živočíchov účinkujú pri rozklade živín bez toho, že by hostiteľovi škodili (napr. Escherichia coli); mnohé sú však pôvodcami prenosných chorôb (zápal pľúc, angína, mor, tuberkulóza, …). Produkty látkovej premeny niektorých baktériéí (i húb) sa používajú ako známe antibiotiká (napr. tyrotricín). Viaceré baktérie využívame pri príprave potravín (mliečne, octové kvasenie, ….).

Sinice sú jednobunkové organizmy žijúce v znečistených vodách (rybníkoch, kalužiach) alebo na vlhkých podkladoch (na holých skalách, kmeňoch stromov, …). Sinice obsahujú asimilačné farbivá (najmä zelený chlorofyl a modrozelený fykocyán), ktoré umožňujú ich autotrofnú výživu. Niektoré tvoria povlaky na hladine stojacich vôd, iné žijú symbioticky s vláknami húb v stielkach lišajníkov a ďaľšie pôsobia ako horninotvorné činitele. Príbuzenské vzťahy siníc k iným organizmom sú nejasné.

Riasy sú vodné jednobunkové alebo mnohobunkové autotrofné organizmy. V bunkách ich stielok je už jadro i plastidy (chromatofory). Farbivá plastidov sú zelené (chlorofyly), žltooranžové (karotény a xantofyly), hnedé alebo červené. Podľa sfarbenia stielok sa riasy zaraďujú do skupín (napr. riasy zelené, hnedé a červené). V súčasnosti sa intenzívne študujú ako zdroj potravy človeka. Zo stielok niektorých červených rias sa získavajú slizovité látky, rôsolovitý agar, významný farmaceuticky i technicky.

Huby tvoria na zemi druhovo najpočetnejšiu skupinu rastlín. Na rozdiel od väčšiny rastlín vyživujú sa výlučne heterotrofne. Žijú hnilopasne (saprofyticky), cudzopasne (paraziticky) alebo v symbióze s inými organizmami, a to vo vode alebo na súši. Huby nemajú plastidy. Systematicky sa delia na huby nižšie čiže plesne a na huby vyššie. Ako osobitná skupina sa uvádzajú lišajníky. Vyššie huby sú suchozemské a rozdeľuje sa na dve skupiny: vreckaté a bazídiovýtrusné, podľa spôsobu rozmnožovania. Medzi vreckaté huby patria napr. kvasnice, papleseň štekovitá (Penicillium), na raži cudzopasiaca kyjanička purpurová, … Mnohé z nich sú pôvodcami rôznych chorôb kultúrnych rastlín. Niektoré vreckaté huby majú požívateľné plodnice (smrečky, ušiaky, hľuzovky).

Bazidiovýtrusné huby zahŕňajú predovšetkým väčšinu lesných a lúčnych saprofytických húb, na trvácom podhubí, ktorých sa tvoria známe plodnice – bežne označované ako huby. Osobitnú skupinu tvoria hrdze a sneti, ktorým chýbajú plodnice a cudzopasia buď na jednom hostiteľovi, alebo počas vývoja striedajú dvoch. Hrdze a sneti sú väčšinou nebezpečnými škodcami obilnín a kukurice.

Lišajníky sú podvojné organizmy. Ich lupeňovité, kríčkovité alebo kôrovité stielky vznikli vzájomným trvalým spolužití rias a húb. Prítomnosť rias alebo siníc umožňuje autotrofnú výživu lišajníkov, priekopníkov života na holých skalách. Farmateuticky význačná je najmä pľuzgierka islandská.

Machorasty tvoria poslednú skupinu stielkatých rastlín (niektoré majú i jednoduché vodivé pletivá). Sú to drobné zelené rastliny najmä vlhkých miest. Podľa vonkajšej stavby stielok rozdeľujú sa na pečeňovky, drobné rastliny bez osobitného významu a machy. Machy rastú súvisle na vlhkých lúčnych, lesných a rašelinových pôdach. Na rastlinke machu už rozlišujeme pabyľku, palístky a príchytné vlákna, ktorýi sa prichytáva k podkladu. Liečebný význam má však azda iba rašelina, používaná na kúpele a zábaly.

Papraďorasty predstavujú poslednú skupinu rastlín, ktoré sa rozmnožujú výtrusmi (nekvitnúcimi). Ich predchodcovia boli pravdepodobne prvými zelenými suchozemskými rastlinami. V súvislosti so životo na suchej zemi sa ich telá stále viacej rozlišovali a vznikli rastové a vyživovacie ústroje (vegetatívne orgány) s cievnymi zväzkami; vytvorili sa korene, ktoré upevnili rastlinu v zemi a prijímali z nej živiny, a nadzemná byľ s listami. K papraďorastom patria prasličky, plavúne a paprade.

Paprade mierneho pásma sú tieňomilné byliny s trvácimi a plazivými podzemkami. U nás hojne rastie farmaceuticky dôležitá, mohutná papraď samčia. V tropickom pásme sa vyskytujú aj stromovité druhy papradí, podobné vyhynutým druhom provohorných močaristých pralesov.

Prasličky boli tiež kedysi zastúpené obrovskými stromami, ktoré rástli v močiaroch karbónskych pralesov; odumreté telá za neprístupu vzduchu zuhoľnateli a vytvorili vrstvy čierneho uhlia. V súčasnosti sa zachoval jediný rod prasličky, z ktorého farmaceuticky dôležitá je praslička roľná.

Plavúne boli tiež kedysi mohutné stromy; preuhoľňovaním vytvorili sloje čierneho uhlia. Dnešné plavúne sú drobné byliny. Liečebný význa má najmä plavúň obyčajný.

Medzi rastliny nahosemenné patria hlavne ihličnany, dreviny s jednoduchými ihlicovitými alebo šupinovitými listami. Liečebný význam majú predovšetkým borovice bohaté na živicu a borievka obyčajná, rastúca u nás na piesočnatých pôdach a vresoviskách. Dreviny majú šiškovité kvety alebo súkvetia.

Krytosemenné rastliny sú väčšinou zelen suchozemské rastliny, ktoré majú semená uložené v plodoch. Na rozdiel od nahosemenných sú krytosemenné drevinami a bylinami. Listy majú veľké, so sieťovitou alebo rovnobežnou žilnatinou. Časť výhonkov je premenená na súbory rozmnožovacích ústrojov – kvety, z ktorých sa vyvíjajú plody.

Rozdelenie a sústava krytosemenných rastlín vychádzajú predovšetkým zo stavby kvetu. Z hlavných znakov kvetnej stavby možno posudzovať vek, vývojové postavenie a vzájomné príbuzenské vzťahy jednotlivých skupín. Dnešné krytosemenné rastliny sú zastúpené na Zemi asi 170 000 druhmi a zadeľujú sa asi do 300 čeľadí. Podľa počtu klíčnych listov zárodku v semene (aj podľa priebehu žilnatiny listov) rozdeľujú sa na dvojklíčne a jednoklíčne.

Prehľad rastlinných skupín, dôležitejších z farmaceutického hľadiska:

Prehľad rastlinných skupín, dôležitejších z farmaceutického hľadiska: nižšie rastliny a vyššie rastliny;
Prehľad rastliných skupín

Print Friendly, PDF & Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *