SUŠENIE A USCHOVÁVANIE LIEČIVÝCH RASTLÍN

od autora: | 3. mája 2020

Sušenie je najjednoduchší a najrozšírenejší spôsob konzervácie čerstvého rastlinného materiálu. Pritom je dôležité, aby pôsobenie enzýmov, v dôsledku ktorého vznikajú pri sušení tzv. sekundárne zmeny v obsahových látkach, malo čo najmenej škodlivého vplyvu.

Sušíme väčšinou prirodzeným alebo umelým teplom. Umelým teplom (napr. v rýchlosušiarňach) sušia rastliny tam, kde ich pestujú vo väčšom množstve. Vo všeobecnosti sušíme prirodzeným teplom – pomalšie, v osobitnej sušiarni prirodzeným teplom, teda pomalšie, v osobitnej sušiarni alebo – čo je najobvyklejšie – na povale, prípadne v stodolách, kôlňach, … Niekedy je potrebné obidva spôsoby sušenia (prirodzeným i umelým spôsobom) kombinovať.

Miesto na sušenie pripravíme skôr, ako začneme rastliny zbierať. Nazbierame len toľko, koľko stačíme usušiť. Nazbierané rastliny nesmú ležať na kope, ale hneď ich treba sušiť, aby si droga zachovala predpísanú kvalitu i množstvo obsahových látok.

Priestor, v ktorom sušíme, musí byť suchý, chránený pred dažďom i parou a vôbec vlhkom a čistý, aby doň zvonka nevnikali prach, špina, dym, sadze, … , ani odporný alebo prenikavý pach. Vzduch musí mať všade prístup, aby sa mohol rýchle a dôkladne, najlepšie stálym prievanom vymieňať. Sušíme v tieni alebo aspoň na mieste chránenom pred prudkým slnkom. Na povale alebo v sušiarni vtedy nerozkladáme bielizeň, ani nerobíme práce, ktoré by mohli rastlinám škodiť a sušenie ovplyvňovať.

Nazbierané rastliny pred sušením dôkladne preberieme a prezrieme, zbavíme ich nepotrebných alebo chybných častí, cudzích primiešanín a nečistoty. Hrubšie, najmä podzemné časti rozrežeme po dĺžke na tenšie a kratšie kusy, prípadne olúpeme, ak majú vyhovovať požiadavkách liekopisu alebo odberateľa (nákupu).

Rastliny sušíme oddelene podľa jednotlivých druhov, prípadne zbieraných častí v tenkých vrstvách; teda nesmú ležať na sebe, aby nestuchli a neskazili sa. Rozkladáme ich nie po zemi, ani po dlážke, ale na dosky, liesky, …, na ktoré dáme čistý, suchý, nezapáchajúci papier. Nesmie sa sušiť na potlačenom papieri (na novinách, časopisoch, …), lebo taký papier zapácha a zvyškami zlúčenín olova môže škodiť zdraviu; do takéhoto papiera nesmieme rastliny ani baliť. Väčšie množstvá sa najlepšie sušia na osobitných stojanoch s rámami, na ktorých je natiahnutá vrecovina, riedke plátno alebo hustá sieť. Listy, kvety a krehké vňate rozkladáme riedko a pri sušení spravidla neobraciame. Drobné lístie a najmä silnejšie a hustejšie olistené vňate (byle) z času na čas obraciame, prípadne prehŕňame, aby dobre vyschli. Korene, podzemky a niekedy aj vňate sušíme voľne zavesené na motúze, a to v drobných zväzkoch alebo kytkách previazaných zľahka čistým lykom alebo motúzom, aby vyschli aj vnútri. Prody (semená) sušíme alebo dosušujeme rozložené vedľa seba, občas ich prehrnieme, aby rovnomerne schli, pritom však dbáme, aby semená vo vnútri plodov nesplesniveli.

Kôru sušíme v rúrkach; spravidla sa po zlúpnutí sama skrúti, alebo sa skrúca počas sušenia; niekedy ju sušíme aj tak, že ju naplocho narovnáme a zľahka upevníme.

Usušené vňate, listy, kvety, spravidla prv, ako ich odložíme do úschovy, zhrnieme do kôpok, aby sa v úschovných obaloch nesparili. Predtým však skontrolujeme, či je rastlina suchá vo všetkých častiach, najmä keď sušíme vňate, ktoré majú rozdielnu hrúbku.

Podklady (papiere, plátne, …), na ktorých sušíme, po každom sušení dôkladne očistíme, vyprášime alebo utrieme. Rastliny, ktoré by pachom alebo chuťou mohli znehodnotiť rastliny sušené na tom istom mieste neskôr, sušíme na osobitných podkladoch.

Dĺžka sušenia závisí od vzduchu, teploty a povahy sušeného materiálu (obsah vody, skladba pletív, …). Suchý vzduch má mať prístup zo všetkých strán: zhora, z bokov, zdola, teplota má byť spravidla 30 – 40 stupňov Celzia, pri koreňoch aj vyššia. Rastliny, ktorých obsahové látky sa ľahko rozkladajú, sušíme pri teplote 40 – 60 stupňov Celzia. Silicové rastliny sušíme pri teplote do 35 stupňov Celzia. Pri daždivom alebo chladnom počasí, najmä v jeseni, rastliny sušíme alebo dosušujeme umelo v teplých miestnostiach (v malom množstve aj v byte, ale nie na vykúrenej peci), dodržiavajúc zodpovedajúcu teplotu, lebo príliš pomalým sušením na vzduchu by mohli rastliny zvlhnúť, splesnivieť, zmeniť farbu, …, čiže znehodnotiť sa. Kvety, obyčajné listy a krehké vňate sušíme v lete asi 3 – 8 dní, na jar alebo v jeseni 1 – 2 týždne, šťavnaté a ostatné (napr. podzemn) časti rastlín sušíme asi dva týždne, prípadne aj dlhšie (na jar alebo v jeseni 3 – 4 týždne).

Stupeň usušenia zistíme najľahšie dotykom: napríklad listy šuchocú, byle a korene sa ľahko lámu a pukajú, plody sú tvrdé, … Suché kvety a listy sa spravidla dajú v ruke rozmrviť na prach.

Sušenie je vlastne vyparovanie vody, ktorá je v čerstvej rastline, aby sa zamedzila činnosť látok rozkladnej povahy (enzýmov). Voda je základným zásobovateľom rastlín. Ak chceme rastlinu ustáliť (stabilizovať) v stave, v akom sme ju nazbierali, čiže podľa možnosti s čo najväčšou účinnosťou, musíme ju zbaviť vody, ináč životné pochody v nej budú pokračovať a rastlina sa znehodnotí.

Rastlina pri sušení stráca na váhe podľa toho, koľko vody v čerstvom stave obsahuje. Napr. hydrofyty čiže vodné rastliny obsahujú 95 – 98 % vody, hygrofyty čiže vlhkomilné rastliny obsahujú 80 – 90 % vody, mezofyty čiže vlhkosti i suchu prispôsobené rastliny (to je väčšina rastlín) obsahujú asi 80 % vody a xerofyty čiže suchomilné rastliny obsahujú asi 60 % vody. Najskôr uschnú časti menej vlhké, napr. semená, najdlhšie schnú šťavnaté byle, plody, … Pomer straty na váhe býva vyznačený pri každej rastline. Väčšinou strácajú: kôra polovicu, korene dve tretiny, byľ tri štvrtiny, listy štyri pätiny, kvety päť šestín, plody (dužinaté) šesť sedmín až sedem osmín, semená asi pätinu pôvodnej váhy.

Rastliny sušením niekedy strácajú alebo menia pach, tvar i vzhľad, ba i farbu. Čiastočné zmeny sa stávajú spravidla aj v zložení obsahových látok. Všeobecne sa však žiada, aby si správne usušená rastlina zachovala pôvodnú farbu, vzhľad i vôňu. Týka sa to najmä kvetov, ktoré sušíme pozorne a čo najrýchlejšie; ak začnú hnednúť, sú bezcenné.

Rastliny uschovávame (uskladňujeme) samostatne, teda osobitne podľa jednotlivo zbieraných rastlinných častí a podľa povahy na dobre vetranom, suchom, krytom, prípadne chladnom mieste v dobre uzavretých a nepoškodených obaloch (v papierových vreciach alebo v papierom vystlaných lepenkových škatuliach), príliš chúlostivé v nádobach (fľašiach) z farebného skla, alebo vo vreckách uložených v plechových škatuliach. Väčšie množstvo uskladňujeme v silnejších papierových vreciach alebo v debnách (sudoch) vystlaných voskovým papierom. Rastliny, ktoré ľahko vlhnú, uschovávame (alebo vysušujeme) v debnách s dvojitým dnom (horné je dierkované), priestor medzi dnami vyplníme nehaseným vápnom, ktoré pohlcuje vlhkosť (keď sa kusy vápna rozpadávajú, treba ich vymeniť).

Uschované rastliny z času na čas prezeráme, ak je to potrebné, vyvetráme na suchom a teplom vzduchu, premiešame alebo presypeme, prípadne aj znova presušíme, lebo vo vlhkej rastline sa pomerne ľahko rozmnožujú pôvodcovia hniloby a plesní. Čerstvé rastliny so zvyškami starých zásob nemiešame.

Nazbierané rastliny ani počas sušenia ani pri úschove nesmieme strihať, lámať alebo ináč drobiť. Ich úprava zberateľom spočíva len v sušení a zachovaní vonkajšieho vzhľadu i vnútorného obsahu, t. j. predpísaných alebo predpokladaných obsahových látok, pričom mechanické spracovanie (napr. rezanie koreňov) sa koná len v povolenom alebo odberateľom (výkupom) požadovanom obsahu.

Uskladnené rastliny chránime pred slnečnými lúčmi a vlhkosťou, pred silným pachom, či už je to nepríjemný zápach alebo prenikavá vôňa z aromatických látok, pred plynmi, pred prachom a mikrobiálnou infekciou (huby, plesne, …), pred hmyzom a inými článkonožcami, ktoré požierajú rastliny alebo prenášajú rôzne nákazlivé choroby, ako aj pred myšami a ostatnými škodcami (napr. pred myšami ich chránime vo voľne zavesených vreciach, prípadne škatuliach, ak nie sú uschované v uzavretých sklených alebo plechových nádobách).

Jedovaté rastliny nesmieme sušiť ani uschovávať medzi ostatnými rastlinami v tej istej miestnosti. Pri manipulácii s jedovatými drogami je potrebné používať ochranný dýchací filter, prípadne aj priliehajúce okuliare, alebo aj prach z nich je nebezpečný. Úschovné obaly s jedovatými drogami označíme slovom „Jed“.

Rozprášené časti niektorých drog, najmä horčinových, dráždia, prípadne aj vysušujú sliznicu (v krku, v nose, …). Pri manipuláciii s takýmito drogami obviažeme si nos a ústa gázou. Oči si chránime priliehajúcimi okuliarmi a po práci vypláchneme čistou alebo bórovou vodou, prípadne odvarom z očianky.

Rastliny, ktoré obsahujú silicu (éterický olej), je potrebné tiež oddelene a pozorne sušiť a opatrne uschovávať (skladovať), aby si zachovali vôňu. Nenechávame ich zbytočne na vzduchu čiže nesušíme ich dlhšie, ako je potrebné, a ak by sušenie prirodzeným teplom (za horšieho počasia) trvalo dlhšie, sušíme alebo dosušujeme ich umelým teplom, pričom teplota nemá presahovať 30 – 35 stupňov Celzia; korene podzemných častí spravidla nerozrezávame, aby silica nevyprchala. Uschovávame ich v nepriedušných obaloch (napr. otvory na škatuliach prelepíme pásikom papiera) a častejšie prezeráme. Dlhším skladovaním sa znehodnocujú.

Rýchlejšie, t. j. krátko sušíme, prípadne dosušujeme, opatrne uschovávame a častejšie prezeráme aj rastliny náchylné pohlcovať vlhkosť zo vzduchu (hydroskopické), ako aj rastliny obsahujúce niektoré látky glykozidnej povahy, alkaloidy a iné labilné zložky. Osobitnú pozornosť je potrebné venovať rastlinám obsahujúcim tzv. srdcové glykozidy. V konkrétnych prípadoch na to poukazujeme. Obozretnosť pri úschove vyžadujú rastliny, ktoré obsahujú triesloviny; tie sa na vzduchu rozkladajú, čím, prirodzene, ich účinnosť klesá.

Rastlina je chúlostivý materiál a aj pri najstarostlivejšej úschove sa čiastočne alebo celkom obsahove mení, pričom sa znižuje a postupne aj zaniká jej liečivá hodnota. Hodnota rastliny je časovo ohraničená. Preto zberateľ aj pestovateľ sa má usilovať, aby ju čo najskôr dodal príslušnému výkupnému stredisku, kde dostane aj pokyny o balení, vzorkovaní, odosielaní, informácie o akostných triedach, …

Pri zbere a pri sušení a úschove dbáme vždy rovnako na vzhľad a čistotu, ako aj na kvalitu rastliny. Mnohí zberatelia sa venujú aj pestovaniu liečivých rastlín. Pestovanie je potrebné stále rozširovať. Vyplatí sa pestovať liečivé a úžitkové rastliny aj pre vlastnú spotrebu, či už v záhradách alebo za oblokom. Tu ide hlavne o čerstvú, tzv. vitamínovú zeleninu (hlavne vňaťovú), ktorej je v zime nedostatok a ktorú si bez väčšej námahy môžeme vypestovať priamo v byte. Stačia na to kvetináče, drevené debničky, …

Rastliny vhodné na pestovanie v domácnosti:

  • úžitkové rastliny (čakanka štrbák – cesnak, pažítka, valeriánka poľná, žerucha siata)
  • domáce zeleniny (kôpor, petržlen, zeler, …) môžeme pestovať v zime tzv. rýchlením v plochých kvetináčoch (zo semien) alebo na tanieroch s vodou (z koreňov).

Print Friendly, PDF & Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *